ZBLIŽOVANIE

Stále viac a viac začína byť pre mňa dôležité dávať priestor ľuďom schopným prinášať skutočné a úprimné hľadanie riešení konfliktov, upokojovať vyhrotené situácie a nachádzať silné kontakty s podobným smerovaním. Je však zrejmé, že v rámci nikým nevolených centrálnych štruktúr EÚ sú to len prázdne deklarácie demagógov, ktorým nejde o žiadnu spoluprácu a uvoľňovanie napätia. Práve naopak. Aj koordinácia vládnucich síl EÚ je implementáciou projektov a agendy NWO – takýmto projektom bolo zahatanie prístupových rokovaní na Ukrajine aj napriek Janukovyčovej signatúre a súčasná povinnosť relokácie migrantov v členských krajinách EÚ.

Už je však únavné, stereotypné a veľmi netvorivé, ak sa každý kmeň spolieha len na posilňovanie viery vo svoj vlastný totem. Na druhej strane však nie je nič zradnejšie ako nabádanie na vzdanie sa práva na suverenitu – toto zákonité vyústenie národnej identity by malo byť primárnym cieľom na oboch stranách barikády. Ľudí môže prirodzená rozdielnosť spájať a inšpirovať – nie však v podmienkach vnucovania multikultúrnej, vykorenenej, homogénnej, nivelizovanej a dezorientovanej zmesky z dielne sociálnych inžinierov. V dnešnom kurze nastoľovania Nového svetového poriadku je práve ideológia straty suverenity a schopnosti brániť ju naším najväčším ohrozením smerujúcim k totálnej absencii ľudských práv a slobôd jednotlivcov. A dnes sú, paradoxne, imaginárne práva imaginárneho jednotlivca spôsobom, ako likvidovať stáročné kolektívne práva na národné sebaurčenie európskych národných štátov. Ešte donedávna fungovala neokolonialistická teória šírenia „civilizácie a demokracie“ do krajín celého sveta ako zámienka invázií, drancovania a budovania nových základní, odkiaľ sa distribuuje smrtonosná produkcia vojensko-priemyselného komplexu tak ako v Juhoslávii alebo v Iraku. Dnešný update na falošnú obhajobu ľudských práv dodáva nový emocionálny náboj ospravedlňovaniu rozširovania mocenského vplyvu. Ak vravíme o ideách skutočného smerovania k mierovým riešeniam, stabilite a spolupráci, je nemožné dosiahnuť ich v táboroch posilňujúcich vlastnú opodstatnenosť nenávisti.

A táto kľúčová rétorika vonkajšieho nepriateľa je, žiaľ, aj hnacím motorom ekonomiky postavenej na zbrojnom priemysle. A pozrite, kto je už dlhodobo na čele: USA s približne 650 miliardami dolárov ročne. Rusko so svojimi približne 69 miliardami utráca na zbrojenie desaťnásobne menej. Nuž a kto šíri skutočný terorizmus a nenávisť? Voči komu sa dnes stavajú protiraketové štíty? Nenávisť šíria vojnoví jastrabi na oboch stranách. Boj proti spolupráci a porozumeniu je fundamentom teritoriálneho agresívneho myslenia nízkej úrovne politických fosílií (McCain, Šebej, Bútora, Samson, Osuský, Kiska) za silnej podpory mimovládneho sektora a nadácií (NDE, OSF, German Marshall Fund) a médií (Denník N, SME, .týždeň) alebo publicistov ako Schutz, Hríb, Havran, Dobšinský, Šimečka a spol. či aktivistov ako Smatana, Jaslovský, Znášik, Marec, Benčík a ďalší. Alebo za silného pôsobenia neoliberálov organizujúcich falošné pochody na čele so študentmi, ktorí ani nevedia, proti čomu bojujú (vytvárajú ich ľudia z prostredia Poliačika, Drobu, Nicholsonovej, napojených na médiá a neziskové organizácie). Tieto zoskupenia nikdy neprekročia svoj tieň, nikdy nebudú schopné nachádzať riešenia a nikdy neprežijú bez posilňovania svojej ideologickej nenávisti. Všetky think-tanky a bezpečnostní analytici typu Mesežnikov, Naď, Milo, Bránik majú jeden jediný zámer – akcentovať akékoľvek rozdiely s cieľom prehlbovania nenávisti, označovania nepriateľov, ba dokonca iniciovania konfliktov. Kľúčovú úlohu v presadzovaní plánov Nového svetového poriadku dnes zohrávajú nikým nevolené štruktúry mimovládnych organizácií s obrovským vplyvom na vedenie EP, EK alebo EÚ ako takej. Markantné je to aj v násilnom pretláčaní utečeneckej krízy a povinnej relokácii imigrantov. Veľké percento z nich však nelegálne prevážajú mimovládne organizácie a začína to pôsobiť ako veľmi nebezpečný projekt na likvidáciu pôvodnej idey suverénnych štátov Európy. Dnes sa na tomto pláne podieľa premiér aj prezident SR. Ako ďalej?
Ak zhodnotíme hlavné bezpečnostné priority RF, ale aj USA – sú v podstate rovnaké. Týka sa to nešírenia atómových zbraní, medzinárodného terorizmu, likvidácie Islamského štátu, organizovaného zločinu, problémov životného prostredia a problémov zdravia, drog a pod. Obe mocnosti majú rovnaké ciele, ale ani jedna z nich nie je schopná samostatne dosiahnuť riešenie. Sú teda „odsúdení” na spoluprácu a koordináciu na základe dôvery. Na druhej strane tu však existujú pribúdajúce alarmujúce dôvody nedôvery. Edward Snowden priniesol šokujúce informácie o sledovaní a odpočúvaní NSA a CIA nielen nepriateľov, ale aj spojencov, a dokonca obyvateľov USA – 3,5 miliardy záznamov oproti 1,5 miliardy záznamov z Ruska. Snowden vyvinul program Epic Shelter, pôvodne určený na zálohovanie všetkých spravodajských dát. Program napokon využili na sledovanie každého bez filtrov a obmedzení. Snowden spôsobil obrovský problém, a zároveň sa ocitol pod ruskou ochranou. Ako možno hovoriť o trans­atlantických hodnotách a partnerstve za týchto okolností? V mimoriadnom dokumente Rozhovory s Putinom famózneho Olivera Stona bolo možné nahliadnuť do základných myšlienkových schém a argumentov svedčiacich o pripravenosti viesť partnerský dialóg. Práve táto cesta mi spolu s veľkým mužom, diplomatom a mediátorom stretnutí najvyšších predstaviteľov USA a Ruska ešte za éry studenej vojny – Miroslavom Polreichom, dáva to najvyššie z možných opodstatnení mojej práce a úsilia. A presne tieto a podobné tendencie k upevňovaniu skutočnej stability, bezpečnosti a spolupráci sú prvkom, ktorý v myslení súčasnosti tak žalostne absentuje. Aj preto už teraz komunikujeme s partnermi z oboch strán a pripravujeme stretnutia, diskusie a rozhovory s ľuďmi na najvyššej úrovni, vrátane Sergeja Lavrova na jednej strane a spriaznenými činiteľmi z ďalších krajín na strane druhej. Hoci sme malou krajinou, Slovensko je unikátny geostrategický meridián Európy v zmysle schopnosti vytvárať podmienky zbližovania Východu a Západu. Naša neutralita a politická moc vychádzajúca z referenda ako nástroja priamej demokracie by mohla byť dominantným medzníkom nielen našej histórie, ale aj histórie Európy. Jediná cesta budúcnosti je cesta zbližovania, všetky ostatné sú cestami k profitom tých, ktorí vyrábajú nenávisť, a tragickým stratám iných, ktorí na ňu doplácajú.