MÝTUS O KOLEKTÍVNEJ BEZPEČNOSTI V NATO

Už celé dekády nás naši agilní politickí komsomolci, a najmä politrukovia z médií presviedčajú, že iná cesta ako byť súčasťou NATO neexistuje. Donekonečna sa pritom odvolávajú na akési záväzky voči NATO v súvislosti s našou bezpečnosťou. Nič také neexistuje. Žiaden záväzok, žiadna garancia bezpečnosti.

 

Na to, aby sme lepšie pochopili, o čo v prípade Severoatlantickej aliancie vlastne ide, sa musíme vrátiť do minulosti, a najmä k podstate, ktorá túto organizáciu definuje. NATO vzniklo v roku 1949 ako výlučne obranný projekt a svoju podstatu sformulovalo vo veľmi krátkom texte Washingtonskej zmluvy. Z nej sú podstatné dva články. Prvý článok zmluvy znie: „Zmluvné strany sa zaväzujú, ako je uvedené v Charte Spojených národov, urovnávať všetky medzinárodné spory, v ktorých môžu byť zapletené, mierovými prostriedkami tak, aby nebol ohrozený medzinárodný mier, bezpečnosť a spravodlivosť, a zdržať sa vo svojich medzinárodných vzťahoch hrozby silou alebo použitia sily akýmkoľvek spôsobom nezlučiteľným s cieľmi Spojených národov.“ Z uvedeného jasne vyplýva, že súčasná podoba a poslanie NATO sú diametrálne odlišné od pôvodného konceptu, na ktorom stojí. Samotný útok na Juhosláviu je v absolútnom rozpore s doktrínou Washingtonskej zmluvy – preto ho viedli výlučne USA a niektoré vazalské krajiny vrátane Slovenska. Mnohí politici dnes bez toho, aby skutočne poznali obsah zmluvy, len donekonečna opakujú bezobsažné mantry o našich záväzkoch, ktoré v súvislosti s NATO musíme plniť. Jediným záväzkom, ktorý nás v súvislosti s NATO zaväzuje, je práve článok 1 – urovnávať medzinárodné spory mierovými prostriedkami a zdržať sa použitia sily. Toto je pravá a jediná podstata NATO, ktorú dnes politici a médiá najmä v postkomunistických krajinách tak hojne zneužívajú na svoje ciele. Verejnosti sa nehovorí pravda, zavádza sa a neospravedlniteľne klame propagandou a vojnovými štváčmi z rôznych politických strán. Títo spolupáchatelia zverstiev v krajinách, ktoré USA spolu s NATO napadli, sa odvolávajú na zodpovednosť, z ktorej vyplývajú výhody našej bezpečnosti. Ďalšia nehorázna lož. USA vo svojej superizolacionistickej povahe nemajú žiaden iný bezpečnostný záujem ako ten vlastný. Z toho vyplýva aj ďalší mýtus – útok na jedného člena NATO znamená automatickú vojenskú odpoveď celej Aliancie. Nie. Nič také neexistuje. V minulosti sa dokonca stalo, že pri strete dvoch členov NATO – Tureckom a Gréckom, sa nikto neunúval zasiahnuť. Spomeňme aj ďalšiu absurditu – časť územia členskej krajiny (Cyprus) vojensky okupuje členská krajina NATO (Turecko). Poďme však späť k tomu, z čoho pramení ono blúznenie o kolektívnej bezpečnosti. Opiera sa o článok 5 Washingtonskej zmluvy, no keď sa naň pozrieme, zistíme, že vo svojej podstate nezaväzuje vôbec k ničomu: „Zmluvné strany sa dohodli, že ozbrojený útok proti jednej alebo viacerým z nich v Európe alebo Severnej Amerike sa bude považovať za útok proti všetkým, a preto odsúhlasili, že ak k takému ozbrojenému útoku dôjde, každá z nich uplatní právo na individuálnu alebo kolektívnu obranu, uznané článkom 51 Charty Spojených národov, pomôže zmluvnej strane alebo stranám takto napadnutým tým, že bez meškania podnikne sama a v súlade s ostatnými takú akciu, akú bude považovať za nutnú, vrátane použitia ozbrojenej sily s cieľom obnoviť a udržať bezpečnosť severoatlantickej oblasti.“ Z uvedeného jasne vyplýva že vágny pojem „akcia, akú bude považovať za nutnú“ má nulovú právnu i vojenskú záväznosť. Opatrenia považované za nutné môže byť aj rozdávanie žuvačiek alebo aj vôbec nič. Článok 5 tvorí len pár viet, pričom tieto vety slúžia propagande a nezodpovedným vojnovým štváčom na kolosálnu manipuláciu verejnosti a lži. Pri našom integračnom procese boli práve tieto vety prekrútené, zneužité a účelovo dezinterpretované s cieľom vytvoriť v spoločnosti dojem ochranného štítu. Faktom je, že NATO ani USA nič zmluvne nezaisťujú, a ani zaisťovať nechcú. Kongresové výskumné stredisko v USA sa k tomu vyjadrilo úplne jasne: „NATO považujeme za organizáciu kolektívnej obrany, nie kolektívnej bezpečnosti. To je podstata organizácie. Článok 5 prehlasuje, že členovia NATO musia zvážiť možnosť ísť na pomoc. Pomoc však nie je zaistená zmluvou. Pomoc spojencov nie je bezpodmienečná.“ (Paul E. Gallis: Congressional Research Service Report for Congress: NATO: Article V. and Collective Defence) Niekdajší minister obrany Donald Rumsfeld prehlásil, že „cieľ nebude definovať spojenecká koalícia, ale koalíciu bude definovať cieľ“. Týmto pôvodné a eticky nespochybniteľné piliere Washingtonskej zmluvy (zvlášť článok 1) definitívne pochoval – pôvodné poslanie NATO je mŕtve. Stalo sa len servisnou organizáciu na zaisťovanie základní amerických vojsk (Bulharsko, Rumunsko, Kosovo, s vyhliadkou na základne v Čechách a na Slovensku) postupujúcich smerom k Ruskej federácii. Žiadne zásady v súvislosti s Chartou OSN ako základným dokumentom bezpečnosti tejto planéty už v súvislosti s NATO neexistujú. Nové členské krajiny svoju účasť v NATO premietajú do domácej politiky ako akési politické víťazstvo a zviazanosť s impériom, čím pred domácim publikom demonštrujú priam bohorovný význam a svoje mimoriadne opodstatnenie. Je to však falošná hra, v ktorej sa maskuje naša neschopnosť prinášať veľkolepé vízie a zmysluplné riešenia neustálym hľadaním nepriateľa a vyvolávaním strachu z ohrozenia.


Touto a mnohými ďalšími témami sa zaoberá nový knižný titul zo zákulisia geopolitiky, ktorý pripravuje Tibor Eliot Rostas s Miroslavom Polreichom, bývalým poradcom Zbigniewa Brzezinského, expertom na spravodajské služby a vyjednávačom ukončenia vojny vo Vietname, ako aj ukončenia šesťdňovej vojny na Blízkom východe. Polreich zorganizoval stretnutie amerického prezidenta Lyndona Johnsona a sovietskeho predsedu rady ministrov Kosygina v Glassboro v roku 1967, čo bolo prvým impulzom na ukončenie studenej vojny. V roku 1999 bol veľvyslancom OBSE s mimoriadne kritickým pohľadom na falšovanie dôvodov na neoprávnený zásah vojenských síl v bývalej Juhoslávii.

Knihu je možné zakúpiť na E-shope vydavateľstva SOFIAN