ĽSŤOU A KLAMOM

Mosad je vo svete vnímaný ako najnebezpečnejšia a najefektívnejšia spravodajská služba. Napokon, písal o tom aj jej bývalý príslušník Victor Ostrovski vo svojej knihe Ľsťou a klamom. Podľa všetkého však Mosad táto povesť – podobne, ako je to v prípade CIA – predchádza. Bývalý riaditeľ CIA Stansfield Turner raz povedal, že Mosad je priemerná organizácia, ale je vynikajúca v PR – iba v PR. Iste, z pohľadu Izraela tu boli úspešne vykonané vraždy teroristov ako v prípade mníchovských teroristov. Čitateľom len priblížime, že udalosť sa odohrala v roku 1972, keď palestínski teroristi počas Olympijských hier v Mníchove zajali 11 izraelských športovcov ako rukojemníkov. Od Izraela požadovali prepustenie 236 palestínskych a arabských väzňov. Je až neuveriteľné, ako sa táto akcia premietala do sveta. Na jednej strane sa už vtedy vysielali satelitné zábery prostredníctvom televízie ABC, na ktorých boli dokonale viditeľné detaily teroristov pohybujúcich sa na streche ubytovne, na druhej strane však bola totálne nepripravená a nevyzbrojená nemecká polícia vyrábajúca jeden prešľap za druhým. Tieto prešľapy viedli v konečnom dôsledku k smrti všetkých 11 športovcov (deväť z nich zahynulo v neprehľadnej prestrelke medzi únoscami a políciou). Po týchto udalostiach nasledovala operácia Boží hnev vedená spoločne službami Mosad, Aman a Šin Bet a osobitnými jednotkami Sajeret Matkal proti skutočným alebo predpokladaným aktérom a plánovačom mníchovského masakru a spolupracovníkom palestínskej organizácie Čierny september. Prvé náznaky o možnej odvetnej operácii proti plánovačom masakru sa objavili 6. septembra 1972 na zasadaní izraelskej vlády pod vedením Goldy Meirovej. Tu sa prvýkrát prezentovala idea zásahu nie proti palestínskym cieľom v Libanone, ale cieleného úderu proti jednotlivým osobám. Táto operácia bola naoko zmenou izraelskej taktiky, keď sa za obete na izraelskej strane neviedli masové vojenské úroky proti civilnému obyvateľstvu. Žiaľ, ukazuje sa, že ani toto neobstojí, pretože 8. septembra 1972 uskutočnilo 75 izraelských stíhačiek útoky na palestínske utečenecké tábory v Libanone a v Sýrii, po ktorých ostalo približne 200 obetí. Nepripomína vám to až príliš nápadne nacistické zverstvá v Lidiciach? Neskôr bol vytvorený tzv. Výbor X, ktorý schvaľoval či zamietal výber cieľov z radov palestínskych militantných skupín. Všetky likvidačné operácie odsúhlasoval úradujúci premiér, napríklad Menachem Begin či Jicchak Šamir. Je však zarážajúce, že Mosad zavraždil minimálne 13 vytipovaných ľudí (o vedľajších obetiach týchto atentátov sa oficiálne nezmieňuje), no na druhej strane tri osoby, ktoré boli reálnymi únoscami, sa mu zaistiť nepodarilo. Jednu z najväčších blamáží zažil Mosad v novembri 1979, keď sa iránskym únoscom podarilo vniknúť na veľvyslanectvo Izraela v Teheráne. V útrobách veľvyslanectva našli mimoriadne zaujímavý dokument CIA. Tento dokument mal názov Izrael: Posúdenie práce zahraničnej tajnej služby a bezpečnostných služieb.
Túto 47-stranovú správu následne zverejnili, a stala sa tak najpodrobnejšou verejnou analýzou Mosadu. Nie je to potupné, keď si obávaná tajná služba dáva prehliadať a posudzovať svoju utajovanú činnosť inou spravodajskou službou? Odhliadnuc od všetkých potupných blamáží a medzinárodnej hanby je tu oveľa závažnejší rozmer – ten Mosad predviedol vo svojom najprudšom páde dolu v celej svojej histórii. Ide o operáciu Litani (libanonská rieka neďaleko izraelských hraníc), počas ktorej v septembri 1982 pod dohľadom Izraela milície kresťanských falangistov (vojenských spojencov izraelskej armády IDF) povraždili približne 760 až 3500 Palestíncov (odhady sa veľmi rôznia) v libanonských utečeneckých táboroch Sabra a Šatíla. Izraelská armáda obkľúčila Sabru a Šatílu a rozostavila vojská na východe tejto oblasti, aby zabránila opusteniu tábora. Na žiadosť milícií vystreľovala aj svetlice. Keď ráno po piatej hodine vstúpila prvá jednotka 150 falangistov za podpornej paľby izraelskej armády do Šatíly, tábor bol rozžiarený ako futbalový štadión. V priebehu prvých dvoch hodín falangisti zabili 300 civilných obetí, vrátanie tehotných žien a detí. Ariel Šaron zdôraznil, že „všetkých tam zabijeme, nebudú tam ponechaní, nikto nebude tieto skupiny medzinárodného terorizmu zachraňovať. Ak nechcete, aby ich zabili Libanončania, zabijeme ich my“. Keď sa poručík Avi Grabowski jedného z milicionárov spýtal, prečo zabíjajú civilistov, bolo mu povedané, že tehotné ženy porodia deti, z ktorých vyrastú teroristi. Nórsky novinár a diplomat Gunnar Flakstad pozoroval falangistov počas čistiacich operácií, keď odstraňovali mŕtve telá z rozbitých domov v tábore Šatíla. Mnohé nájdené telá boli vážne zmrzačené. Mnohí chlapci boli kastrovaní, niektorí boli oskalpovaní a niektorí mali do tiel vyrezaný kresťanský kríž. Robert Fisk napísal: „Po troch dňoch znásilňovaní, bojov a brutálnych popráv milície opúšťajú tábory s 1700 mŕtvymi.“ Ak sme hovorili o tom, že spravodajské služby sú vyšším poschodím diplomacie, tu táto veta, žiaľ, pôsobí veľmi morbídne: Izraelčania si svoje pozorovacie stanovisko zriadili na siedmom poschodí kuvajtského veľvyslanectva, odkiaľ mali dokonalý a panoramatický výhľad na trojdňové jatky. Niečo ako patricijovia v koloseu. V roku 1983 komisia OSN dospela k záveru, že Izrael ako okupačná moc tábora nesie všetku zodpovednosť za násilie. Na valnom zhromaždení vtedy zaznelo: „Je až ťažké uveriť, že ľudia, ktorí tak veľmi trpeli pod nacistickou politikou vyhladzovania v polovici dvadsiateho storočia, používajú rovnaké fašistické metódy genocídy voči iným národom.“ Obludnou pretvárkou bola reakcia vtedajšieho izraelského premiéra, a zároveň šéfa Mosadu Menachema Begina, ktorý o akcii vedel, a dokonca umožnil zásobovanie masakrujúcich milícií. Hovorca falangistov kategoricky poprel, že sa členovia libanonských síl falangistickej milície podieľali na zabíjaní v Šatíle. Priamym zodpovedným bol veliteľ akcie Ariel Šaron, ktorého usvedčila Kahanova komisia. Rezignoval, aby sa neskôr stal izraelským premiérom. Ak toto porovnávame s udalosťami v Račaku (navyše sfalšovanými), po ktorých nasledoval teror v podobe bombardovania Juhoslávie, máme odpoveď, ako to vlastne navonok v tomto svete funguje. Kde sú pamätníky? Kde sú filmy? Je to všetko tým, ako to formulovala Golda Meirová, keď vyriekla: „Neexistuje nič také ako palestínsky národ?“

 


Touto a mnohými ďalšími témami sa zaoberá nový knižný titul zo zákulisia geopolitiky, ktorý pripravuje Tibor Eliot Rostas s Miroslavom Polreichom, bývalým poradcom Zbigniewa Brzezinského, expertom na spravodajské služby a vyjednávačom ukončenia vojny vo Vietname, ako aj ukončenia šesťdňovej vojny na Blízkom východe. Polreich zorganizoval stretnutie amerického prezidenta Lyndona Johnsona a sovietskeho predsedu rady ministrov Kosygina v Glassboro v roku 1967, čo bolo prvým impulzom na ukončenie studenej vojny. V roku 1999 bol veľvyslancom OBSE s mimoriadne kritickým pohľadom na falšovanie dôvodov na neoprávnený zásah vojenských síl v bývalej Juhoslávii.

Knihu je možné zakúpiť na E-shope vydavateľstva SOFIAN