KATALÁNSKE REFERENDUM BOLO UŽ V GABČÍKOVE

Na konci októbra 2017 na svojom prvom pracovnom stretnutí zasadla hlavná rada ako občianska iniciatíva okrúhleho stola neformálnej intelektuálnej platformy. Jej zásadnou prioritou je zadefinovanie novej spoločenskej, kultúrnej aj politickej orientácie Slovenska v kontexte s mimoriadnymi hrozbami v prostredí napätej geopolitickej, ale aj globálnej ekonomickej situácie. V decembri 2017 už začína pripravovať svoj manifest ako základný dokument boja za zachovanie našej národnej suverenity a identity ako ochranného valu voči podriadenosti a odovzdaniu dedičstva po našich predkoch anglosaskej a transnacionálnej nadradenosti.

 

Vnímajúc tieto aspekty zasadené do rámca medzinárodnej problematiky si Hlavná Rada vytýčila niekoľko priorít v krátkodobej aj dlhodobej perspektíve, pričom za určujúci moment svojej činnosti zadefinovala program, ktorý by mal do spoločenskej rozpravy vniesť kandidát na prezidenta Slovenskej republiky. Rada nevníma ako prioritnú zmaterializovanú podstatu programu pretransformovanú do personálnej reprezentácie. Vychádzajúc zo skúseností súčasnej podoby politického zápasu a útokov ad hominem nie je v tejto etape dôležitá osoba, ale program a vízia, s ktorou sa bude vedieť nielen stotožniť, ale aj nadchnúť naša krajina. Verejnosť ešte skôr, ako začne premýšľať nad riešeniami zložitých problémov, už vopred odrádza taktika tých, ktorým na ľuďoch priveľmi nezáleží. Jej podstata spočíva v tom, že sa nesnaží hľadať to, čo všetko vie ľudí spojiť, ale naopak – čo ich rozdeľuje. Toto je modus operandi parlamentného systému politických strán s pyramídovými hierarchiami. Aj preto sa konceptu, ktorý so skutočnou podstatou demokracie nemá nič spoločné, treba vzdať a prijať oveľa konštruktívnejšie a efektívnejšie nástroje spravodlivej deľby moci a prístupu k zdrojom pre dôstojné životné podmienky pre všetkých. Súčasná moc má síce plné ústa vyprázdnených fráz ako demokracia zdola, alebo že všetko začína v našom okolí a na regionálnej úrovni, ale v realite života toto všetko popiera a skutočnému presadeniu kompetencie ľudí rozhodovať o svojom osude bráni. Pojem demokracia je len úbohým roztrhaným slovom na zdrape papiera s nenaplneným významom.
Za všetko vraví kauza gabčíkovského referenda v auguste 2015. Zúčastnilo sa ho 58,46 % oprávnených voličov a 96,67 % sa vyslovilo proti zriadeniu utečeneckého tábora. Odpoveď demokracie na seba nedala dlho čakať. Ministerstvo vnútra a Robert Kaliňák: „Pre obec je miestne referendum právne relevantné. Pre ministerstvo vnútra ako orgán štátu však nie sú výsledky referenda záväzné a zákon mu neukladá na ich základe konať.“ Prezident slovenskej republiky: „Myslím, že výsledok referenda, ktorý by bol podobný kdekoľvek na Slovensku, je dôsledkom viacerých chýb, ktoré sa stali.“ Ešte raz a trošku inak. Politici, think-tanky, tretí sektor a všetci dúhoví aktivisti prevolávajú: Venujte sa domácej problematike, nie geopolitike! Ultrafarizej Ján Budaj ako skvelý príklad falošných nádejí (SaS, Progresívne Slovensko alebo Beblavého Spolu – Občianska demokracia – obaja s kruhmi ako logom strany akoby od jedného nie príliš invenčného grafika, sú rovnakým príkladom) píše: „Pokusy ozdraviť politiku zhora boli dosiaľ neúspešné, ako to nedávno dokázal napríklad príbeh premiérky Ivety Radičovej. Ani najvyššia pozícia vo vláde ju neubránila pred tlakmi a nepriateľstvom takzvaných straníckych pozadí, ktorým prekážal jej dôraz na transparentnosť a jej boj s politickou korupciou. Prvá vláda, ktorá po čase vzbudila v občanoch nádej na zmenu, padla. Predčasné voľby priniesli len ďalšie posilnenie partokracie. Zmena je teraz už iba na občanoch, môže prísť už len od nich, zdola.“
Neverte. Vo chvíli, keď sa ľudia zapoja do rozhodovacích procesov, dostanú odpoveď: rozhodovanie o vašej vlastnej budúcnosti nie je záväzné, a i keď je pravdepodobné, že takto budú rozhodovať všade na Slovensku – rozhodnutia občanov sú chybné. Tu sa skrýva jadro pudla gabčíkovského referenda dávno pred nepomerne populárnejším príkladom katalánskeho referenda ako názornej vyučovacej pomôcky na predmete demokracia odtiaľ-potiaľ. Od roku 1989 sme si plne vedomí riadených deštruktívnych procesov rozkladajúcich našu suverenitu, právo na národné sebaurčenie a právo na samostatnú a kompetentnú správu vecí verejných. Masy vedie indoktrinácia už vo vzdelávacom procese k presvedčeniu o svojej nekompetentnosti, o nekompetentnosti slovenských autorít, ale aj o tom, ako bezvýhradne sme existenčne závislí od procesov ekonomík voľného trhu EÚ a USA. Všetky tieto navrstvené lži propagandy z centrál na bratislavskom Hviezdoslavovom námestí a na Kozej ulici však už strácajú dych. Na ich miesto sa definitívne pretlačila vôľa po radikálnej zmene. Zmene, ktorá privodí kolaps systému politických strán a prihlúplych politrukov odkláňajúcich skutočné riešenia na vedľajšiu koľaj a prevolávajúcich podobne ako deti Progresívneho Slovenska frázy o tom, ako sme definitívne vystúpili z postkomunistického tieňa a pred nami sú svetlé zajtrajšky ich spravodlivej podnikateľskej vízie. Zmena, o ktorej musíme hovoriť, spôsobí definitívny koniec éry politických strán. Privodí ho vôľa ľudí dôverujúcich vlastnému rozumu a intuícii. Bude smerovať k jednoznačnej potrebe totálnej zmeny volebného systému. Ťažisko sa z predsedníctiev politických strán rovnomerne presunie na celú krajinu, kde sa budú do popredia dostávať ľudia s prirodzenou autoritou a morálnou aj odbornou spôsobilosťou. Nové usporiadanie našej krajiny má vychádzať z práva obcí na samosprávu. Ľudovít Štúr to definoval takto: „Starší v rodine predstavuje celú rodinu a ona prostredníctvom neho používa majetok obce, tak právo spravovať obec náleží len starším v rodinách, ktorí sú predstavení obce. Toto čisto slovanské zastupiteľstvo je z nášho pohľadu najspravodlivejšie a rozumné, lebo každý predstaviteľ nie je len jednotlivec a egoista, tým sa líšime od Západu… Štátu patrí všetko, čo je vyššie ako župy: zákonodarná vyššia vládna a súdna moc, čím štát nadobúda silu primeranú svojej úlohe – spojiť všetky župy. Preto vláda má byť obklopená zástupcami žúp, ktorí ju vo všetkom podporujú, pomáhajú radami a sprostredkúvajú jej živý styk s národom.“ Áno, toto je cesta, ktorou sa Slovensko vyslobodí. Ako skoro sa to stane, záleží od našej odvahy a schopnosti odhaliť falošných zaplatených hráčov.